Jana J.

02.10.2016

Som tiež jednou z tých žien, ktorým život nič nedaroval len tak. Moje manželstvo bolo od prvého momentu naplnené láskou k mužovi, ktorý spĺňal všetky ideály krasy. Až neskôr som pochopila, že to bolo všetko, čo mal. Jedinou výhodou tohto vzťahu bolo prebudenie a pochopenie hlbších ľudských vlastnosti a tiež pominuteľnosť ľudskej krásy.

Keď sa prepracoval cez alkoholizmus a ľahostajnosť k úspešnému bezdomovcovi, tak mi ho prestali závidieť aj kamarátky. Najväčšou mojou radosťou však bolo, že som na svet pomohla mojím trom dcéram. Dnes sú už z nich dospelé dámy, ktoré sa už vedia obracať svetom a v prvom rade si dokážu všetko vážiť, pretože pre manželov alkoholizmus sme toho veľa nazvyš nemali a po narodení tretej dcéry som od manžela definitívne odišla. Život je veľký spisovateľ a určite podobných príbehov je na stovky, ale mňa naučil vážiť si maličkosti, vážiť si dobrých a statočných ľudí, ktorí sa nemusia hanbiť za akúkoľvek prácu, keď ju vykonávajú s láskou a porozumením pre toho druhého. Takou som sa snažila byť aj ja a asi aj v dôsledku toho som sa začala zaoberať myšlienkou, že zmením svoju monotónnu úradnícku prácu. Inšpiráciou sa mi, bohužiaľ, stal môj otec, ktorého navštívila po dlhých útrapách tá jedna a zákerná... „Bože môj...“, hovorila som si. "Prečo práve on? Prečo musí trpieť človek, ktorý bol vždy mojím príkladom, nielen v pomoci iným, ale predovšetkým svojou dobrotou a ohľaduplnosťou. Ale ako vravím, život píše príbehy. Koľkokrát pri preväzovaní otvorených rán som si želala, aby tento príbeh mal koniec, ako to býva vo všetkých rozprávkach, kde dobro a láska stále zvíťazí. V tomto  prípade sa tak nestalo a môj otec zomrel. Malou útechou z tohto smutného príbehu bola skutočnosť, že som ho opatrovala s láskou a najlepšie ako som len vedela. Ja som cítila túžbu pomáhať a starať sa o niekoho, kto to najviac potrebuje, aj naďalej. Urobila som preto prvé kroky, aby som mohla pomáhať aj naďalej, a pritom nemusím byť ani milosrdnou sestrou.

     Môj príbeh sa začal... Sedím teda v aute, so zatajeným dychom počúvam príbehy žien, ktoré cestujú so mnou a sú to už ženy, ktoré majú bohaté skúsenosti. Nie sú to vždy príbehy veselé, ale tajne ich obdivujem. „Ty si tu nová? Teba som ešte nestretla.“ „Áno nová...“, nechcem dať na sebe poznať rozpaky, s ktorými odpovedám. „A koho ideš opatrovať?“, púšťa sa do rozhovoru so mnou jedna z nich. „Babku, alebo dedka?“ „Dedka.“, odpovedám. (Chcela som opatrovať dedka, veď som to v duchu sľúbila môjmu otcovi, že mu akože budem pomáhať aj naďalej). „Tak Ti držím prsty a nech Ti to rýchlo ubieha.“ „Ďakujem,“, odpovedám a tvárim sa pri tom ako veľmi skúsená žena. Tak som teda tu. Prichádzam v noci, pri domčeku má víta moja striedačka. Všetko mi poukazuje a odchádza. Hrdlo aj žalúdok mám stiahnuté až po okraj. Ukladám sa k spánku, ale spánok nijako neprichádza. Hlavou mi víria myšlienky, či môj nápad pracovať v zahraničí bol predsa len dobrý. Druhý hlas vo mne mi hovorí: „No tak hlavu hore Jana, dala si sa na boj tak sa nevzdávaj a bojuj!“ „Nebuď predsa slaboch, toľko toho si už v živote preskákala a toto by Ťa malo položiť?“ Nie nepoloží, veď som silná žena a v pokoji zaspávam. Ráno vstupujem do spálne k dvom spiacim ľuďom, ktorých som nikdy v živote nevidela, tak ako ani oni mňa. Podám prvý liek a zoširoka sa usmejem na pani, ktorá už nespí a kútikom oka ma sleduje. Pozdravím sa a ona mi úsmev a odpoveď na pozdrav opätuje. Nie je to žiadna ježibaba ani čert, v duchu si pomyslím, pretože príbehov z minulosti som si vypočula už viac ako dosť. Deň za dňom plynul v splynutí s povinnosťami: lieky. jedlo, plienky, prechádzky a aj dobrý pocit, že rodina ma akceptuje. Práca a ani jej stereotyp ma neprekvapovali, vedela som čo ma čaká. V nekonečných myšlienkach som si zafantazírovala, že by možno nebolo na škodu trošku spoznať okolie, pripadne nejakú architektúru, alebo niečo podobné. A tu sa to začalo... Vedela som, že som v Spielbergu, no veľa som o tom meste nevedela.

     Ráno začínam trochu neisto, ale určite odhodlane. Zoznamujem sa nielen s kuchyňou, ale hlavne s ľuďmi, s ktorými mám teraz niekoľko dní žiť ich život. Snažím sa byť všade nápomocná a hlavne mať oči doširoka otvorené, aby pánovi, o ktorého sa teraz budem starať, nič nechýbalo, tak akoby to bol  môj otec. Na druhý deň sa už v pohode zvŕtam po kuchyni a zisťujem, že život opatrovateľky nie je predsa taký hrozný, ako som počula od mnohých žien. Zistila som, že bývam nielen s dobrými ľuďmi, ale že žijem v peknom prostredí, kde som obklopená krásnou prírodou. Niekedy mám dokonca pocit, akoby tie kopce, na ktoré sa zahľadím, patrili môjmu domovu. Každým ďalším dňom, ktorý v rodine prežijem, spoznávam aj ďalších rodinných príslušníkov. Niektorí prichádzajú možno trošku zo zvedavosti a iní, aby aj oni svojou troškou pomohli rodine, ktorú postihlo ochorenie ich rodinného príslušníka. Život nie je len o pekných okamžikoch, ale hlavne o uľahčení života tým, ktorí to práve potrebujú. Aj mne sa dostáva nielen milého slova, ale dokonca aj ponuka stráviť niekoľko hodín niekde mimo domu, kde teraz pracujem. „Zajtra pre Teba prídem.“, hovorí mi dcéra mojich domácich. „Niekam Ťa zoberiem, keď Ti začne pauza.“ „To vážne?“ „Áno, samozrejme, a keď sa trochu zdržíme, nebude to žiadny problém. Už som to s rodičmi dohodla.“, hovorí mi dcéra mojich domácich. „Tak to si budem veľmi vážiť a už teraz sa teším.“, hovorím jej.

Na druhý deň je presná ako švajčiarske hodinky a my vyrážame z domu na bicykloch, pretože neďaleko nášho domu sú preteky Formuly 1 a všetky cesty v okolí sú preplnené nielen divákmi z okolia, ale hlavne návštevníkmi, ako som neskoršie počula, dokonca aj z českej republiky, alebo anglicky hovoriacich krajín.  Tak toto som vo svojom živote nikdy nevidela a dokonca ani nepočula, pretože zvuk najrýchlejších áut sveta sa nedá ničím prekonať. Predierame sa zástupmi ľudí a vystupujeme na tribúnu, kde je zvuk formúl taký ohlušujúci, že slová v tomto momente sú úplne zbytočné. Môj úsmev na tvári hovorí za všetko. Videla a počula som niečo, o čom snívajú mnohí. Iní cestovali stovky kilometrov, aby videli niečo, čo ja mám hneď pod nosom. Som na pretekoch F1.Preteky najvyššej triedy. Formuly sa nedajú dokonca ani odfotiť, pretože prelietavajú okolo nás ako blesk. Tak toto je zážitok, to Vám poviem. Ľudia vstávajú na tribúne a vítajú potleskom pretekára, ktorý víťazí. Až teraz vidím v kokpite muža, ktorý zdvihnutým palcom ďakuje divákom za priazeň a potlesk. Neskoršie z novín sa dozvedám, aké hviezdy Spielberg a uvedený okruh Formuly 1 navštívili. Nechýbal medzi nimi ani Niki Lauda, ktorý v minulosti vyhrával jedny preteky za druhými. „Tak mne, opatrovateľke z východu, sa podarí niečo, o čom len mnohí môžu snívať.“, v duchu si pomyslím. A to len vďaka mojej rodine, do ktorej som  prišla pracovať a domácich dcére, ktorá mi chce uľahčiť to moje odlúčenie od mojich dcér, ktoré musia zvládať každodenné starosti, ale aj radosti, už samé. Týmto chcem povzbudiť všetky opatrovateľky, ktoré sa na dráhu pomoci iným chystajú vykročiť. Život nie je len o každodenných starostiach, ale je aj o drobných radostiach, ktoré obohacujú naše životy. Chcela som Vám vyrozprávať jeden z príbehov toho môjho žitia. V tejto dobe mi už život píše iný príbeh. V tomto čase som už v novej rodinke. Opäť žijem niekoľko dní v týždni život niekoho iného. Opäť sa starám o muža. Ten môj otec sa určite z neba na mňa usmieva a teší sa, že môžem byť opäť nápomocná niekomu, kto to práve potrebuje. ĎAKUJEM, OTEC!