Na novom mieste

Lýdia P.
26.09.2016

Po 6 rokoch opatrovateľskej práce mi moja známa, nazvime ju Katka, navrhla, aby som začala pracovať pre opatrovateľskú agentúru, pre ktorú pracuje aj ona, lebo vraj práve hľadajú opatrovateľku so vzdelaním a skúsenosťami, ako mám ja a takáto ponuka nebýva častá. Ani som sa nenazdala a už som sedela vo vlaku do Viedne na vstupný pohovor. O dva dni došiel mail, že majú pre mňa vhodného klienta. Potrebovala som však ukončiť spoluprácu s predošlou agentúrou. Keďže som im vzdelaním i skúsenosťami veľmi vyhovovala, radi na mňa ešte týždeň počkali. Nasledovalo zaškolenie a potom prvý, v porovnaní s ďalšími, o ktorých som vtedy ešte netušila, menší stres – individuálne dopravenie sa na adresu klienta vo Viedni.

Otvorila mi staršia kolegyňa, 65-ročná zdravotná sestra, ktorá mi veľmi rýchlo a stručne popísala diagnózy môjho klienta, i jeho manželky, ktorá však podľa informácií v agentúre mala byť sebestačná. Opak bol však pravdou! To sa už dostávame od menšieho stresu k o stupeň, dva vyššiemu. Dvaja klienti? Samo sa mi ozývalo hlavou medzi špinavými stenami  smradľavého bytu, v ktorom netiekla voda a v spálni nefungovala elektrina.

     Pán Hainz bol ležiaci kvôli problémom s nohou a trpel demenciou. Jeho  „sebestačná“  žena Melanie mala demenciu ľahšieho stupňa, no mala zavedený stoma vývod a trpela ťažkou inkontinenciou.

Kolegyňa odišla... Zostali po nej len strohé informácie v odrážkach na papieri. Zostala som teda s mojimi dvomi klientmi sama. Prekvapenia nedali na seba dlho čakať. Keďže pán mal v súvislosti so svojim zdravotným postihnutím jednu nohu v kolene trvale pokrčenú a v tejto polohe preloženú cez druhú nohu, nebolo možné sa dostať k jeho intímnym partiám, aby som ho prebalila. Prebaľovanie trvalo asi pol hodiny, kým som si ako-tak našla spôsob. Pani som našla na nízkom, močom nasiaknutom  gauči pomočenú. Bolo treba ju tiež prebaliť. Bonusom bola otvorená rana na zadku, ktorú som jej ošetrila. Počas celého procesu prebaľovania som sa jej pokojne prihovárala a informovala ju o tom, čo s ňou práve hodlám urobiť krok za krokom. Pani to milo prekvapilo a posťažovala si na moju kolegyňu, že sa k nim správala grobiansky a neupratovala, čoho dôkazom bola hrubá vrstva prachu na nábytku, kopec haraburdia a už nepotrebných alebo nevyužívaných zdravotníckych pomôcok.

     Na ďalší deň došli z agentúry ukázať mi, ako treba prebaľovať pána Hainza a ošetrovať mu genitálie. Nevýslovným šokom pre mňa bolo, že mal na genitáliách otvorenú ranu takej veľkosti, že by cez ňu prst prešiel, ktorú som si predtým nevšimla. Prišlo mi z toho zle. Pripadalo mi neskutočné, že s tým lekári nič nerobia, rovnako som nechápala, ako k takej „diere“ medzi penisom a semenníkmi prišiel. S pomocou agentúrnej ošetrovateľky som to napokon nejako „predýchala“.

To už pani Melanie zúrila, že nedostala lieky na epilepsiu, ktoré každý deň berie presne o deviatej. Netušila som, že vôbec nejakou epilepsiou trpí. Rovnako ma prekvapila informácia o nádore na mozgu. „Sebestačná“ Melanie na mňa príšerne kričala. Musela som ju asertívne „uzemniť“. Lieky som jej podala, no pani bola roztrpčená ešte celý deň.

     Nasledujúci deň došiel zrána „manažér na rany“. Tak sa mi predstavil. Keď uvidel „dieru“ v genitáliách môjho klienta, zhrozil sa a okamžite zariadil odvoz pána Hainza do nemocnice so slovami, že toto nie je na domáce ošetrovanie.

    Počas Hainzovho pobytu v nemocnici som asi týždeň upratovala ich zanedbanú domácnosť a formovala vzťah s pani Melanie. Mala dlhé vlasy, tak som jej urobila nový účes – francúzsky vrkoč, upravila som jej a namaľovala nechty, masírovala som ju a pod. Primerane som ju zapájala aj do upratovania. Pani sa cítila byť užitočná. Postupne sme sa skamarátili. Z bytu sa mi za pomoci ich syna podarilo odstrániť veľa nepotrebných vecí, takže sa stal dýchateľnejším. Pani Melanie ma za to pred svojim synom pochválila. Keď sme boli z najhoršieho vonku, pán Hainz došiel z nemocnice. Rana nezašitá, vraj sa už neoplatí, že je starý (zlaté slovenské zdravotníctvo!). Akoby toho nebolo málo, poslali mi s ním aj pozornosť navyše – dekubit II. stupňa na päte. Pán bol však veľmi prekvapený, že som ešte u nich, vraj sa za to celý čas modlil, že som jeho anjel s príjemnou tvárou a veľmi nežne sa o neho starám.

     Raz, keď som si umývala v kúpeľni vlasy, Melánie sa vytrhol stoma sáčok a výkaly mala všade, ešte aj vo vlasoch a za nechtami, lebo sa snažila „to“ nejako zachytiť. Smrad bol v izbe nepopísateľný. Celú vydesenú som ju upokojovala, že sa vlastne nič nestalo, hlavné je, že ju nič nebolí a ostatné upraceme.

     Po pár dňoch prišla z agentúry kontrola. Šéfka agentúry kritizovala všetko, čo videla a poznamenala, že ak chcem mať zvýšenú dennú odmenu, musím viac robiť. Syn mojich klientov ma podporil, že si to zvýšenie platu zaslúžim. Napokon vyjadrila hlbokú spokojnosť.

     Večer pred odchodom z turnusu som prebaľovala pani Melanie a povedala som jej, že prídem znova o dva týždne. Chytila ma za ruku so slovami, že som latku dvihla veľmi vysoko a že som vzorom pre ostatné opatrovateľky. Odvetila som jej na to, že aj ja keď raz budem stará, prajem si, aby ku mne pristupovali rovnako. Pán Hainz mi pobozkal ruku, poďakoval sa a urobil mi na čelo krížik so slovami, že ma bude čakať a modliť sa za mňa.

     Práve sa mi končia dva týždne oddychu a pripravujem sa na cestu späť k svojmu Hainzovi a Melanie. Som hrdá na to, ako som opatrovanie týchto dvoch vážne chorých ľudí zvládla. Počas tých dvoch týždňov, čo som s nimi strávila, som preniesla do praxe všetko to, čo som sa naučila u predošlých klientov, v opatrovateľskom kurze i neskôr na zdravotníckej škole. Toto je moja deviata rodina a stihla som v nej v rekordnom čase zažiť ďaleko viac ako v tých ôsmich predošlých dohromady. Teraz som zvedavá, čo ma čaká ďalej...