Miriam A.

21.09.2016

Môj „opatrovateľský" príbeh sa udial už pred dvadsiatimi rokmi, no navždy sa vpísal do môjho života. Z mesta pod Tatrami som ako dvadsaťročná odišla do Nemecka opatrovať detičky. V liste od rodiny som sa dočítala, že deti budú dve vo veku päť a tri roky. No keď som vystúpila na vlakovej stanici v meste takmer pri švajčiarskych hraniciach, rodina ma očakávala a o okrem dvoch blond drobcov držiacich za ruku babku, som na pleciach maminy zbadala malinké bábätko. Zostala som prekvapená, no nedala som na sebe nič poznať.

     V peknom domčeku v radovej zástavbe som sa zoznámila so všetkými členmi rodiny. Vysvitlo, že spiace bábätko je ich tretie dieťa. Mesačná Júlia s Downovým syndrómom. Vôbec som sa nezľakla, vždy som šla oproti všetkým životným výzvam a okrem toho, podľa dohody sa o Júliu mala starať výhradne jej mama. Na mňa zostali dve staršie deti. Všetko som zvládala „ ľavou zadnou“. Bolo to náročné, moja rodina a priateľ mi veľmi chýbali. Ale nemeckej rodine som sa zaviazala pomôcť a ja sľuby vždy dodržím.  Bojovala som statočne. 

     Jedného dňa skoro ráno si ma mama detí zavolala a úplne zničená ma poprosila, či by som sa v ten deň nepostarala aj o malú Júliu a obed, pretože ona ma horúčku. Nemala som to srdce odmietnuť. Vždy som bola empatická a prišlo mi to automatické. Mála bola živá, reagovala na okolie ako každé zdravé bábätko. Ten deň mi dal poriadne zabrať. Júlia mala zavedený vývod z čreva a bolo nutné jej to stále kontrolovať a sáčok vymieňať. Nebolo to príjemné, no mne našťastie pomohli roky štúdia na zdravotníckej škole, kde som si spravila nadstavbu. Ten deň však nebol pre mňa len náročný, ale zmenil mi celé nasledujúce mesiace strávené v nemeckej rodine. Mama detí zistila, že to s malou Júliou viem a kedy mohla, vtedy mi ju zverila do starostlivosti. Po pár dňoch som ovládala celý Júliin rytmus. Kedy má papať, kedy príde rehabilitačná sestra na povinné cvičenie,... Bola som neskutočne unavená, smútila som za svojou rodinou. Paradoxne ma však napĺňala starostlivosť o malé dievčatko. I keď mala svoju diagnózu, brala som ju ako zdravé dieťa a ona to vycítila. Odrazu najlepšie zaspávala pri mne na hojdacom kresle a pri hudbe, ktorá nás obe upokojila. Užívali sme si jedna druhú ako najlepšie kamarátky. A to otvorilo i pomyselný zámok medzi mnou a jej maminou Anjou. Vždy keď mala problém, či bolesť na duši, zverila sa mne. Snažila som sa pochopiť problémy štyridsaťročnej ženy. Ja, vtedy dievča na prahu dospeláckeho života. Popri starostlivosti o tri deti som stihla navštevovať jazykovú školu vo vzdialenom meste a v nemčine som napredovala jedna radosť. Keď sa blížili Vianoce, pre mňa najkrajšie sviatky v roku, Anja ma prekvapila. Pozvala môjho priateľa na pár dní a ubytovali nás v krásnom dome Anjiných rodičov. Priateľovi sa rodina páčila a deti si ho hneď obľúbili. 

     Po Vianociach som odrazu pocítila, že môj čas strávený v mojej nemeckej rodine sa napĺňa. Akoby som sa tam prišla niečo naučiť, spoznať. A, snáď i oni odo mňa. Jedného večera som sa Anji zdôverila s mojím plánom vrátiť sa domov, na Slovensko. Anja to vzala pozitívne a dohodli sme sa, že u nich pobudnem ešte mesiac a potom odcestujem. Pred mojim odchodom mi podala krásne zabalený darček. Poprosila ma však,  aby som si ho otvorila až doma. Odrazu ma objala a rozplakala sa. So slzami v očiach mi povedala o svojej obave, že malá Júlia si tak na mňa zvykla a obľúbila si ma, až má strach, ako si zvykne na ďalšiu au pair. Rozplakala som sa aj ja. Držala som malú Júliu dlho na rukách. Lúčilo sa mi s ňou ťažko. Staršie deti to naopak vzali výborne. Starí rodičia mi darovali môj prvý walkman a dostala som i kazetu s hudbou, pri ktorej mi Júlia zaspávala v hojdacom kresle. Na ten odchod od nich nikdy nezabudnem. 

Keď som doma rozbalila darček od Anji, slzy sa mi spustili z očí. Darovali mi album s našimi spoločnými fotkami. Mám ho stále odložený. Už ho videli aj moje deti. A keď sme pred štyrmi rokmi čakali nášho najmladšieho syna a výsledky genetických vyšetrení boli „na hrane“ a keď nám lekár vysvetľoval, že bábätko sa môže narodiť s Downovým syndrómom, okamžite som si spomenula na Júliu. Ak by náš syn bol i taký ako ona, vôbec by som to neriešila. Nakoniec sa nám narodil krásny a zdravý chlapec. No „moju“ nemeckú rodinu mám navždy v srdci. Viem, že mi dala veľa. Často na nich myslím a nahováram si, že i oni si na mňa ešte pamätajú.

Lebo aj o tomto je život.