Šúľance

Pavol K.
19.09.2016

Práca opatrovateľa nie je jednoduchá. Vyžaduje si pokojného, vyrovnaného človeka, bez predsudkov, so širokými vedomosťami z rôznych oblastí, s prísnou sebadisciplínou, ktorý pri každom úkone v svojej práci myslí na svojho klienta. Myslí na to, čo klientovi prospieva, čo potrebuje a čo by mohol pre neho urobiť, aby bol spokojný. Je to práca, ktorá si doslova žiada celého človeka. Keď je opatrovateľ v pracovnom nasadení – na turnuse, neexistujú úľavy. Musí pracovať na 100 percent. Ak nie, pocíti to klient, jeho rodina je nespokojná, škodí sebe, aj agentúre, s ktorou spolupracuje a pri práci v zahraničí kazí dobré meno Slovenska.

Ako opatrovateľ pracujem relatívne krátko, menej ako rok. V minulosti som vystriedal viacero povolaní. Najradšej som mal prácu vychovávateľa v centre voľného času. To predurčilo aj moje ďalšie smerovanie. Vedel som, že nechcem pracovať vo výrobe, ale že chcem robiť s ľuďmi. Tak som sa prihlásil na rekvalifikáciu – opatrovateľstvo. Kurz som úspešne absolvoval. Súbežne s ním som sa pustil do oprašovania nemčiny. Moja nemčina je zatiaľ kostrbatá. Sem – tam pri zložitejších vetách siaham po slovníku alebo po prekladači v smartfóne. Viem sa však dohovoriť s klientom a s jeho rodinou a snažím sa svoje vedomosti z nemeckého jazyka prehĺbiť.

Nastúpil som k jednému klientovi, staršiemu pánovi s určitou, pre náš príbeh, nedôležitou diagnózou. Volajme ho napríklad pán Lukas. Je to príjemný, pokojný pán, s ktorým je radosť pracovať. Nekričí, nehnevá sa, nie je nervózny. Keď som k nemu nastúpil, vedel som, že každý deň ma čaká aj varenie. U prechádzajúceho klienta som varil zriedkavo, väčšinou sa toho ujala jeho dcéra. I keď sú si slovenská a rakúska kuchyňa blízke, určité odlišnosti sa nájdu. Mal som trošku obavy, či bude pán Lukas spokojný. Obavy však boli zbytočné, lebo tento klient nie je prieberčivý. Len žiaľ, ako  väčšina starších chorých ľudí, jedáva iba „miniporcie“.

Keď sme sa s pánom Lukasom rozprávali o tom, odkiaľ pochádzame, odpovedal mi, že pochádza z malej dedinky neďaleko mesta Krems an der Donau, čo vyvolalo môj záujem. Neďaleko Kremsu, približne 30 kilometrov na juh je mesto Sankt Pölten a z tejto oblasti pochádzajú moji predkovia z maminej strany. A tak som sa v duchu vrátil k rozprávaniam mojej mamy o tom, ako doma žili, a najmä, čo radi varili a jedli. Moja mama pochádzala z „huncokárskej“ rodiny v Modre na Pieskoch v Malých Karpatoch. („Huncokári“ bolo miestne označenie pre drevorubačov v Malých Karpatoch, ktorých tam približne pred 200 rokmi presídlil gróf Pálfy. Žili až do 1. tretiny minulého storočia v relatívne uzavretej komunite a zachovávali si staré zvyky a tradície.)

Ale poďme späť k pánovi Lukasovi. Jeho rozprávanie ma povzbudilo v tom, aby som na obed pripravil v našej rodine obľúbené a tiež na Slovensku známe šúľance s opraženou strúhankou. Trochu s napätím som čakal na reakciu pána Lukasa. Zjedol všetko a po prvýkrát si pýtal dupľu. Čo ma prekvapilo a potešilo zároveň. Tak som sa ho, aj keď bolo evidentne jasné, že mu obed chutil, spýtal, či je s obedom spokojný. Povedal, že áno, že mu obed pripomenul jeho mamu, ktorá robila presne také isté šúľance so strúhankou a zdôraznil to známym gestom – spojeným palcom a ukazovákom a cmuknutím „super“. Vtedy som sa v duchu pozrel hore, smerom k nebu, kde je isto moja mama a ďakoval jej za všetko, čo som sa od nej ako malý chlapec naučil.