Alena Š.

19.09.2016

Po odpracovaní 30-tich rokov v jednej firme som zrazu ostala nezamestnaná. Nevedela som si predstaviť ďalší život. Nevedela som, čo bude ďalej. Poznala som 30 rokov len stereotypný život. Čiže ranné vstávanie, nákup, príchod domov, varenie, pranie, žehlenie. Keď boli deti malé, tak úlohy, učenie a pod. Veď to každá žena pozná. A zrazu, ako blesk z jasného neba Vám oznámia, že už Vás nepotrebujú. Bolo to hrozné, je to akoby sa Vám zrútil celý svet. Bolo ťažké vysporiadať sa s tým. No život ide ďalej.

Jedného dňa mi známa dala ponuku na záskok k jednej pani do Rakúska. Bola to výzva, ale aj strach. Mala som slabé základy nemčiny, ale známa ma presviedčala, že to zvládnem. Tak som sa odhodlala a ako mnoho, mnoho slovenských žien, vybrala som sa do cudzieho sveta a cudzieho prostredia. Nevedela som, čo ma čaká. Prišla som v noci a privítala ma striedačka, ktorá tam ešte bola. Oboznámila ma so všetkým, čo treba robiť a ostala som sama. Mala som strašné obavy, či to zvládnem. Babka bola ležiaca, po operácii prsníka a bolo treba pichať inzulín. Ráno po zvítaní sa s babkou to s mojou slabou nemčinou bolo celkom dobré. Po rannej očiste sme sa s babkou naraňajkovali. Cez deň presedela striedavo vo vozíku, aj v posteli. Obed, ktorý som uvarila, takmer nezjedla, večeru trošku. Prvý deň sme mali za sebou. V noci som poriadne nespala z dôvodu toho, že som v cudzej domácnosti a aj z obavy o babku. Nasledujúci deň sa babke zhoršil zdravotný stav. Prišiel aj jej syn, ale on z toho nerobil nejakú vedu. Že je všetko v poriadku a odišiel. Po rannej očiste som horko-ťažko babku usadila do vozíka. Bola slabá a nespolupracovala. Nechcela ani raňajky, ani obed. Sťažovala sa na bolesť ruky, ktorú som jej celé dopoludnie mastila. Do postele nechcela ísť. A tu začali moje dosť krušné chvíle. Babka začala vyzerať, ako keby už nejavila známky života. Vôbec nereagovala, ale dýchala. Chcela som ju dať na posteľ, ale bola taká ťažká, že som to sama nezvládla. Volala som aj synovi, no ten povedal, nech ju dám na posteľ a nech spí. Nevedela som, čo robiť. Vtom som uvidela na dvore jednu mladú dievčinu, ktorá upratovala synov byt. Tak som ju zavolala, aby mi pomohla. Tá, keď videla babku, začala kričať:  "Babka mertva!“ (mŕtva). Zavolala aj svoju mamu a tá takisto, že "Babka mertva!". Boli to Rumunky. Musela som ich ukľudňovať, že nie, nie je „mertva“, len ju musíme dať do postele. Nejako sa nám to podarilo. Volali sme synovi, ten prišiel aj so záchrankou. Vzali ju do nemocnice a ja som mala ísť tiež. Babka išla sanitkou, ja som mala prísť za nimi. Bola som tam druhý deň, nevedela som ani, kde vlastne som a hneď mám ísť do nemocnice. Bola som v strašnom šoku. Tá mladá Rumunka mi navrhla, že ma tam odvezie svojim autom. Bola som jej veľmi vďačná, lebo sa už začalo stmievať a neviem, čo by som si počala bez nej, kde by som blúdila, kým by som našla nemocnicu. Ostala tam so mnou a priviezla ma aj naspäť. Pri čakaní v nemocnici som si uvedomila, že to asi nie je práca pre mňa. Celú noc som nespala. Ráno som musela ísť k babke do nemocnice. Mladá Rumunka ma tam odviezla. Asi po troch hodinách prišla pre mňa, že mám ísť domov. Povedali mi, že babka ostane v nemocnici a ja môžem ísť domov. Bola som tam tri dni, ale mne to pripadalo ako večnosť, aj keď to bola asi najkratšia opatrovateľská služba. Babka po týždni v nemocnici umrela.

Viem, poviete si, že to nič nie je, že ste prežili toho oveľa viac a oveľa horšie. Verím Vám. Viem, že to nie je sranda táto práca. Je to veľká zodpovednosť. Ja som silná osoba, len to všetko sa tak rýchlo zvrtlo, nestihla som si ani uvedomiť, čo sa deje a zrazu máte pred sebou človeka, ktorý Vám umiera pred očami. Želám všetkým ženám v tejto práci veľa, veľa síl a optimizmu.