Archívne príbehy


Alena Š.

19.09.2016

Po odpracovaní 30-tich rokov v jednej firme som zrazu ostala nezamestnaná. Nevedela som si predstaviť ďalší život. Nevedela som, čo bude ďalej. Poznala som 30 rokov len stereotypný život. Čiže ranné vstávanie, nákup, príchod domov, varenie, pranie, žehlenie. Keď boli deti malé, tak úlohy, učenie a pod. Veď to každá žena pozná. A zrazu, ako blesk z jasného neba Vám oznámia, že už Vás nepotrebujú. Bolo to hrozné, je to akoby sa Vám zrútil celý svet. Bolo ťažké vysporiadať sa s tým. No život ide ďalej.


Pavol K.

19.09.2016

Práca opatrovateľa nie je jednoduchá. Vyžaduje si pokojného, vyrovnaného človeka, bez predsudkov, so širokými vedomosťami z rôznych oblastí, s prísnou sebadisciplínou, ktorý pri každom úkone v svojej práci myslí na svojho klienta. Myslí na to, čo klientovi prospieva, čo potrebuje a čo by mohol pre neho urobiť, aby bol spokojný. Je to práca, ktorá si doslova žiada celého človeka. Keď je opatrovateľ v pracovnom nasadení – na turnuse, neexistujú úľavy. Musí pracovať na 100 percent. Ak nie, pocíti to klient, jeho rodina je nespokojná, škodí sebe, aj agentúre, s ktorou spolupracuje a pri práci v zahraničí kazí dobré meno Slovenska.


Mária N.

19.09.2016

Chystala som svoju prvú štedrovečernú večeru v Rakúsku. Malo to však niekoľko… hmm... výnimiek?, anomálii? Jednoducho, bolo to iné. Minimálne tým, že štedrovečernú večeru som pripravovala na obed. Na večer mala rodina iný program.


Angelika H.

19.09.2016

Keď som nastúpila k Johannovi a Veronike, bola som ešte vydatá. A relatívne spokojná. S mojím mužom sme už dávno prekročili päťdesiatku a prestali sa snažiť...Naše manželstvo sa stalo už len zvykom. Dávno sme sa prestali hádať, rozprávať a milovať. Obaja sme pribrali. Nie len na tele. Hlavne zbytočnosťami. Z lásky sa nedá žiť. Dozrela veta. Spájali nás už len hmotné veci...