Archívne príbehy


Marta K.

27.10.2016

Pred pár rokmi som bola klasický slovenský zamestnanec. Celý týždeň som sa tešila na víkend, aby som ho potom prežila v strese a depresii z toho, že rýchlo skončí a zase budem musieť otročiť v robote, ktorá ma nebavila. Väčšinu dní som trávila vo fabrike, po práci domácnosť, deti, stále len povinnosti, náhlenie, stres.


Helena T.

25.10.2016

Aký je to zvláštny pocit, sedieť nad bielym papierom s perom v ruke a premýšľať dlhé minúty nad príbehom, ktorý sa vám vryl do pamäti či srdca a s ktorým sa chcete podeliť s ostatnými... Koľko ich vlastne je? Desiatky? Stovky?


Petra V.

21.10.2016

Práca s mentálne postihnutými nie je práca, ale poslanie, ktoré vám napriek psychickej záťaži prináša aj radosť, a to už len tým, že vaša snaha a vložené srdce je dvojnásobne vrátené späť. Sú iní, no nie horší ako zdraví ľudia.


Martina B.

21.10.2016

Môj príbeh sa začal pred dvoma rokmi v lete. Po roku a pol, čo som bola nezamestnaná a popri tom, čo som sa venovala svojmu prváčikovi a zároveň aj neúspešnému hľadaniu práce, som sa rozhodla voľky-nevoľky odísť pracovať do zahraničia, presnejšie do Rakúska.


Janka J.

15.10.2016

Som opatrovateľkou v zariadení pre seniorov. Môj príbeh sa začal formovať už v detstve. Ako malému dievčatku mi často chýbala mama. Rada som za ňou chodila do práce, kde som aj často trávila čas a musím povedať, že rada. Bolo to prostredie, kde bolo veľa starších ľudí. Často som chodila do izieb a zvedavo nakúkala a prihovárala sa starčekom a starenkám. Dodnes to vo mne ostalo, ale prejdem ďalej.


Ingrida D.

10.10.2016

Je nedeľa, návštevná nedeľa... Vo vzduchu visí očakávanie. Blížim sa k budove a za oknami sledujem ruch, všetko sa chystá. "Prásk!", dvere sa zavrú, tu začína iný svet. Nestihnem ešte ani vytiahnuť čip z vrecka a už sú pri mne... Prekrikujú sa jeden cez druhého, každý mi chce povedať, koho dnes očakáva.


Rozália A.

06.10.2016

Opatrovateľka ako opatrovateľka. Všetko sa začalo, keď som mala 12 rokov a ocino mi ochorel na rakovinu uzlín. Začalo sa to bolesťami a odberom vzorky. Môj detský svet sa rúcal...


Jana J.

02.10.2016

Som tiež jednou z tých žien, ktorým život nič nedaroval len tak. Moje manželstvo bolo od prvého momentu naplnené láskou k mužovi, ktorý spĺňal všetky ideály krasy. Až neskôr som pochopila, že to bolo všetko, čo mal. Jedinou výhodou tohto vzťahu bolo prebudenie a pochopenie hlbších ľudských vlastnosti a tiež pominuteľnosť ľudskej krásy.


Silvia Š.

29.09.2016

Aj ja by som sa rada podelila o svoj príbeh opatrovateľky. Volám sa Silvia a opatrovateľku som robila asi pred 10 rokmi. Ale poďme pekne od začiatku.


Lýdia P.

26.09.2016

Po 6 rokoch opatrovateľskej práce mi moja známa, nazvime ju Katka, navrhla, aby som začala pracovať pre opatrovateľskú agentúru, pre ktorú pracuje aj ona, lebo vraj práve hľadajú opatrovateľku so vzdelaním a skúsenosťami, ako mám ja a takáto ponuka nebýva častá. Ani som sa nenazdala a už som sedela vo vlaku do Viedne na vstupný pohovor. O dva dni došiel mail, že majú pre mňa vhodného klienta. Potrebovala som však ukončiť spoluprácu s predošlou agentúrou. Keďže som im vzdelaním i skúsenosťami veľmi vyhovovala, radi na mňa ešte týždeň počkali. Nasledovalo zaškolenie a potom prvý, v porovnaní s ďalšími, o ktorých som vtedy ešte netušila, menší stres – individuálne dopravenie sa na adresu klienta vo Viedni.


Miriam A.

21.09.2016

Môj „opatrovateľský" príbeh sa udial už pred dvadsiatimi rokmi, no navždy sa vpísal do môjho života. Z mesta pod Tatrami som ako dvadsaťročná odišla do Nemecka opatrovať detičky. V liste od rodiny som sa dočítala, že deti budú dve vo veku päť a tri roky. No keď som vystúpila na vlakovej stanici v meste takmer pri švajčiarskych hraniciach, rodina ma očakávala a o okrem dvoch blond drobcov držiacich za ruku babku, som na pleciach maminy zbadala malinké bábätko. Zostala som prekvapená, no nedala som na sebe nič poznať.


Angelika B.

21.09.2016

V Rakúsku pracujem ako opatrovateľka už sedem rokov, aktuálne v šiestej rodine. Najviac mi utkvelo v mojej mysli, srdci, ale najmä v mojej duši, opatrovanie v rodine pani Anny. K Anne som prišla v auguste 2011. Bola to 90-ročná dáma útlej postavy s nádhernými tmavohnedými očami, ktorá sa rada obliekala elegantne. Povolaním bola zdravotná sestra. Život sa s ňou nemaznal. Dôkazom toho boli aj jej dve diagnózy: rakovina pankreasu a cukrovka.