Archívne príbehy


Katarína P.

06.10.2017

Ísť do Nemecka ako mobilná opatrovateľka s trošku lepšími základmi nemčiny a odhodlaná brázdiť cesty cudzieho mesta s navigáciou vyzeralo celkom lákavo. Aj z rečí sprostredkovateľa to znelo ako malina. Tak som sa deň pred odchodom ráno zobudila s vedomím, že musím toho veľa stihnúť, pobaliť sa, rozlúčiť.


Michaela S.

03.10.2017

Mám 21 rokov. Moja mamka opatruje už 8 rokov. Počas strednej zdravotníckej školy som išla prvýkrát opatrovať ako 17-ročná. K opatrovaniu som mala bližšie cez moju mamku, párkrát som bola pri nej v práci na návšteve. A keďže som študovala zdravotníctvo, tak to bolo pre mňa ako prax.


Dominika D.

03.10.2017

Volám sa Dominika D. Už len to meno znie výnimočne a zábavne, tak ako celá cesta opatrovania, na ktorú som sa dobrovoľne vydala. Nájsť si tu správnu rodinu bolo priam umenie, ale ako sa vraví, nič nie je nemožné, a tak to bolo aj v mojom prípade.


Andrea V.

03.10.2017

Pracujem ako opatrovateľka už šesť rokov a za tú dobu som zažila naozaj všeličo. Od milých a vďačných klientov a rodín, ktoré pochopili, že som tu pre nich a najmä, že oni potrebujú mňa, nie ja ich. Iní rodinní príslušníci sa správali arogantne a dávali mi veľmi pocítiť, že ja som „tá z ostbloku a oni sú lepší ako ja“.


Slavomíra N.

20.09.2017

Pracovať ako opatrovateľka som sa rozhodla minulý rok, po tom, ako sme dostali domov potvrdenie o prijatí môjho syna na štúdium na vysokej skole v Bratislave.


Zuzana L.

20.09.2017

Volám sa Zuzana, mám ekonomickú školu, dlhé roky som pracovala v administratíve, neskôr v obchode. V práci boli zlé vzťahy a práca ma nenapĺňala.


Petra T.

17.11.2016

Keď som odchádzala pracovať do Rakúska ako opatrovateľka v septembri 2014, presviedčala som samu seba aj moju rodinu, že robím v danej situácii to najlepšie rozhodnutie, aké som mohla spraviť. Plánovali sme sa osamostatniť od rodičov a kúpiť si vlastný domček.


Martina K.

16.11.2016

Bolo to pred 7 rokmi. Začala som pracovať u nás v meste, ako terénna opatrovateľka. Hneď keď mi skončila materská dovolenka, mi vedúca zavolala, či by som nechcela nastúpiť k vtedy 83-ročnému pánovi, o ktorom som dovtedy nevedela, ani že býva v našom mestečku.


Lenka K.

16.11.2016

Svojej práci som sa venovala vyše dvoch rokov. Moji pacienti boli väčšinou ľudia, ktorí nechodili, nerozprávali. Jednoducho boli to všetko ťažšie ležiace prípady, väčšinou ľudia napojení na rôzne dýchacie prístroje. Ale moja práca ma vždy bavila, vždy som chcela pomáhať druhým, to ma napĺňalo.


Albína M.

16.11.2016

Pred 15 rokmi, keď sa na východe žilo pomerne lepšie ako dnes, a vlastne rovnako zle, mi v hlave skrsla myšlienka začať sa učiť nemčinu. Odísť za hranice a zabezpečiť lepší život pre svoje tri deti. Najmladšia dcéra vtedy mala 11 rokov. Nemohla som odísť. Vedela som, že ma ešte potrebuje. Ešte bola veľmi malá.


Beáta R.

15.11.2016

Kde sa to stalo, kde sa nestalo. Stalo sa to v malebnej alpskej dedinke a stalo sa to v časoch veľkej krízy, keď mnohí ľudia, a najmä ženy, prichádzali o prácu a strácali pevnú pôdu pod nohami. A tak sa Janka, hrdinka nášho príbehu jedného slnečného júnového rána ocitla vo veľkom striebornom aute mieriacom do ďalekého Rakúska.


Beáta P.

15.11.2016

Na začiatok mojej opatrovateľskej praxe nikdy nezabudnem. Prvý – úvodný deň prebehol v pohode. Zaučenie, zoznámenie s rodinou, vysvetlenie čo, kde a ako. Druhý deň bol však podstatne iný...