Archívne príbehy


Nika C.

18.10.2017

Pár dní zostáva do Vianoc. Vianočnú atmosféru cítiť zo všadiaľ a ja sa poberám vlakom domov. Teším sa. Nesiem si so sebou kufor plný spomienok a skúsenosti z ďalšieho 2-týždňového turnusu. Vonku je silný mráz a chýba tomu už len snehová vločka. Zbehlo to veľmi rýchlo a podobne rýchlo ubehne aj celý náš život.


Anna R.

16.10.2017

Volám sa Anna a svoju cestu opatrovateľky som začala pred piatimi rokmi v jednom zariadení pre seniorov. Vždy som túžila pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú. V detstve som mala babku, s ktorou som si dobre rozumela a mala som ju veľmi rada. Vždy si našla pre mňa čas. Snáď práve ona vypestovala vo mne lásku a úctu k starým ľuďom.


Viera O.

14.10.2017

Sú nás tisíce, a presne toľko je aj príbehov, ktoré môžu niesť titul Opatrovateľka roka. Určite poznáte, ak nie z osobnej skúsenosti, tak z rozprávania, kedy človek pocíti potrebu, nutkanie niečo zmeniť, vymaniť sa zo stereotypu všedných dní a urobiť krok do neznáma za účelom nového poznania, alebo len tak... dobrodružstva.


Štefan S.

14.10.2017

Po strate zamestnania a následnom rozpade manželstva sa mi zrútil celý svet. Môj život pre mňa akoby skončil a prestal mať zmysel. Prišiel som o všetko. Zostali len spomienky, srdce plné bolesti, hlava plná starostí ako ďalej.


Ivon P.

14.10.2017

Opatrovateľku robím už zopár rokov. Toto povolanie je pre mňa krásne, pretože viem, že pomáham iným. Pozerám sa na svet trochu inak, vážim si všetko pekné na každom dni, ktorý prežijem, vážim si ľudí, teším sa z maličkostí... To, čo je možno pre niekoho samozrejmosťou, je pre mňa vzácne a krásne. To je asi len úryvok z toho, čo mi dáva táto práca.


Mária B.

14.10.2017

Bolo to asi pred jedenástimi rokmi, kedy som bola oslovená, či by som zastúpila jednu opatrovateľku na maródke. Dohodu som dostala na dva mesiace. Táto ponuka ma potešila, ale mala som aj obavy ísť do cudzieho domu.


Ivana B.

11.10.2017

Pri každom príbehu, tak ako aj pri tomto, je ťažké začať. Môj o opatrovaní netrvá dlho, no mám vám o čom porozprávať. Hoci niektorí ľudia si môžu povedať: „Čo chce táto písať, keď je tak krátko opatrovateľkou? Veď nemá žiadne znalosti a skúsenosti.“ Opak je však pravdou. Za ten rok mojej práce ako opatrovateľka, som sa naučila mnoho vecí. Zoznámila som sa s mnohými ľuďmi a zažila veľa smutných, ale aj veselých dní v mojej práci. No poďme pekne na začiatok.


Zuzana B.

10.10.2017

Keď po kúskoch skladáme mozaiku spomienok a príbehov minulosti, prichádzame na to, že nič už nie je, a ani nikdy nebude také, aké sme to poznali predtým. Práca v zahraničí zmení v živote ženy, matky či manželky všetko, o čom si doteraz myslela, že sa jej netýka. Predkladá obraz skutočnosti toho, koľko zvládne jedna žena sebazaprením, obetovaním a odvahou vykročiť do zóny nepoznania a zotrvať v nej, nielen pre vlastné ciele, ale hlavne pre ciele tých, ktorých tak veľmi miluje.


Martina B.

10.10.2017

Bolo upršané ráno, služba sa mi začala po úžasnej dovolenke a vliekla sa. Martin bol ako obyčajne tichý a pozeral von oknom. Ostatní klienti pobehovali po dvore hore-dole a tešili sa na Deň detí. V zariadení ho oslavujeme každý rok, je tam plno súťaží, diskotéka a opekačka. Kto môže, je tam. Horšie to je s imobilnými. Tých aktivít a možností je málo. Obmedzujú vás priestory, postele a to, že ste niekde v budove a v miestnosti.


Elena M.

10.10.2017

Bola som v ôsmom ročníku na základnej škole a rozmýšľala som, na akú strednú školu pôjdem študovať. Bavilo ma viac vecí, ale keď som sa dozvedela, že je v Trnave nová škola s odborom opatrovateľstvo, bolo rozhodnuté. Zaumienila som si, že ako prvú uvediem na prihlášku túto školu. Odmalička som bola vychovávaná k pomoci druhým. Bola som si vedomá svojich schopností a možností, ale chuť a silná vôľa dostať sa na túto školu boli vo mne hlboko zakorenené.


Soňa M.

09.10.2017

Mojou prvou „klientkou“ bola moja mama. Od chvíle, keď náhle zomrel môj otec, moja mama sa upla na mňa, hoci sme traja súrodenci. Ja som to brala ako povinnosť postarať sa o svojho rodiča. Koľkokrát sa ona kvôli mne obetovala, v noci nespala, ráno utekala do roboty... To ja ani neviem. Bola som dieťa. Teraz prišiel rad na mňa, aby som vrátila požičané.


Alžbeta B.

09.10.2017

Môj príbeh sa začal pred asi dvoma rokmi, keď na mojom vtedajšom pracovisku prepúšťali ľudí. Počas môjho života (53 rokov) som vykonávala veľa druhov práce, pracovala som ako programátorka, hospodárka, vedúca fakturantka. K zdravotníctvu mám vzťah odvtedy, čo som 9 rokov pracovala ako hospodárka v jednom domove sociálnych služieb pre mentálne postihnutých, tam som bola dennodenne v kontakte aj s klientmi, aj s ošetrujúcim personálom, pracovali sme ako tím.